Je to krátky príbeh z terapeutickej praxe s detskou klientkou vo veku 6 rokov s využitím terapeutických kariet o emóciách “ Keď sloníky cítia“ a techník procesorientovanej práce. Môžete aspoň očkom nahliadnuť do tvorivého sveta dieťaťa a jeho sprievodcu. ..

T: „Ukážeš mi, aký je obrovský?“

D: „Tááký a točí sa. Som obrovský obor“. Vylezie na stoličku a stáva sa obrom.

T:  „Aké to tam je?“

D: „Som vysoký“ – a dvíha ruky – „až nad oblaky“

T:  „ Áno, vidím, si táákýý obrovský!“

D : „CHrrrrr“ (vydáva zvuk obor), hnevám sa – takto“ a ukáže. Potom k pocitu vyberie kartičku sloníka.“ A teraz toto nahnevaného obra nakreslím!“

Vezme kriedu a na veľký papier kreslí obrovského obra a náhle dodá „a tu si ty“ – a dokreslí ma na obrázok.

Keď dokončí kresbu, povie: „ no ale, obor sa už zmenšil. Už nie je nad slnko a oblaky“

T: „Naozaj? A ako vyzerá teraz?“

D: „Takto“, a začne ho kresliť.

T: „Je niečo iné?“

D: „No už ten obor vidí to dievčatko vedľa neho“

T: „ hm, díva sa na ňu“

D: „Trochu viac ju vyfarbím“

T: „ Dívajú sa jeden na druhého ako my dve teraz tu“

D: „Obor pozval dievčatko do jeho krajiny obrov.

Krajina obrov – tam sa ide cez kľúčovú dierku. Tam sa nechodí, ale pláva. Sú tam vzácne kamene.

• 

Aha, takéto…To je krajina obrov“

T: „A aké to tam je pre to dievčatko“

D: „Dobre mu tam je“ takto (a vyberie kartičku sloníka, ktorý znázorňuje emóciu) …„A dokreslím obra – pláva a usmieva sa…Aj on sa má dobre, usmieva sa, rozprávajú sa“

článok a foto: Mgr. Katarína Melová