Začala sa na jej iritácii či zaseknutí sa, ktoré vníma že sa deje :“ keď pozerám na tvár mojej mamy“

T: „ A čo vidíš?“

K: „Nič. Ja vlastne neviem.“

T: „ Skúsiš mi to nič nakresliť – tak ako ho vidíš ty?“

Vezme pastelky a istým pohybom ruky kreslí tvár mamy a miesto na tvári, kde ako hovorí sa jej pohľad zasekáva.

T: „ Á, áno, už vidím to miesto. Zahráme sa s ním?“

K: „ Dobre, ale ako?“

T: „ Predstav si, že na to miesto pozeráš zblízka – že ho skúmaš. Môžeš si ho dať bližšie k očiam, alebo si môžeš predstaviť že naň pozeráš mikroskopom..“

Klientka sa smeje a berie do ruky papier s kresbou ktorý otáča v priestore.

T: „ točíš papierom.., pozeráš na to miesto z rôznych uhlov pohľadu, skúmaš ho“

K: „ niečo mi to pripomína keď sa s tým takto hrám.. vyzerá to ako…nejaký vták..“

T: „skúsiš ho nakresliť?“ Klientka dostane čistý hárok papiera, pýta si prašný pastel.

Sledujem ako sa rozbehli jej pohyby po papieri, ako dynamicky robí čiary, jej sústredenie. Ruka ťahá čiary až k okraju papiera, až za jeho okraj.

T: „ Hm, vyzerá to tak, že tvoje ruky chcú ísť viac do priestoru. Ideme pracovať na zemi?“

Klientka sa dvíha, kladie papier na zem a pokračuje v kresbe. Vyzerá sústredená, nasleduje pohyb svojich rúk a usmieva sa. Prikladám postupne hárok papiera jeden k druhému a plocha na ktorej pracuje rastie.

K: „ Je to papagáj!“ Smeje sa a pokračuje v práci s pastelom a ja prikladám ďalšie hárky papiera. …

V tomto bode, ako píšem tento kúsok príspevku mi napadá, že je mnoho ciest ako pracovať ďalej a podelím sa s vami o tú našu spoločnú. Zostali sme s kresbou. Pohyby rúk a intenzita práce bola tak dynamická že sme obe zostali len s tým. Kresba sa zmenila na prácu s farbou : pribúdali odtiene modrej a fialovej. Klientka si spontánne natierala ruky suchým pastelom a odtláčala ich na papier.

KL: „ bum“, páči sa mi zvuk, ktorý vytváram keď moja ruka dopadne na papier.. „ bum“ a opakuje a opakuje niekoľko krát tento malý cyklus a na chvíľu vždy, keď jej ruka dopadne ma papier sa započúva do zvuku

T: „ V čom je to tak dobré opakovať a na chvíľu zastať pri tom zvuku? Iba to vnímaj“

K: „Toto som ja. Cítim sa šťastná. To som ja.“ A opakuje tento pohyb ako i jej slová: „ Toto som ja“. Potom sa postaví a obchádza celú kresbu. „ Je to pekné, som šťastná“ smeje sa…

Z môjho pohľadu terapeutky je v tom niečo nenásytne krásne. Večer mi padla do rúk knižka, ktorú mám už dlhší čas, rozčítala som sa a jedna jej stať ma vrátila k práci s touto klientkou, tu je:

„Čo sa skutočne deje v tomto momente? Odtlačok, ktorý som práve vytvorila, som to ja? Otázka znie nielen: „Urobila som to?“ Je v nej obsiahnuté tiež: „Ako je toto mnou a nie mnou tiež?“

Žiadne zviera si nekladie túto otázku. Odtlačok bol vytvorený mojím telom, mnou samotnou, a zároveň je to pre mňa nové v tom, že sa to nachádza mimo mňa. No a stále som to ja.

Akoby sa niečo vo mne zmenilo v tom ako vidím i cítim. A stále som to ja.

Zrazu sa vnímam v kontinuu času a priestoru. Strácam a nachádzam a spoznávam seba v druhých…“ (Trauma healing at the Clay Field, str. 29. C. Elbrecht, voľný preklad z anglického jazyka).

Pripájam zopár foto z nášho stretnutia. Zostáva vo mne posledná veta: ..strácam a nachádzam a spoznávam seba v druhých..“

Autorka článku a fotografie : Mgr. Katarína Melová

[/fusion_builder_column][/fusion_builder_row][/fusion_builder_container]